Tento dokument predstavuje politickú základňu Pracovnej skupiny marxizmus – Arbeitsgruppe Marxismus (AGM). V tejto funkcii nastupujú Zásady na miesto doterajšej Politickej platformy, na základe ktorej sme sa v septembri roku 1994 zakladali (a ktorá vyšla v druhom čísle nášho časopisu Marxismus). Politickú platformu neberieme späť, sme však názoru, ÃÂÃÂe vďaka svojmu tézovitému charakteru je menej vhodná na šírenie a sprístupnenie našich politických pozícií, ako viacej vysvetľujúce Zásady. Nový dokument sme jednohlasne prijali na našej 7. konferencii v januári roku 1999. Veríme, ÃÂÃÂe tým dávame adekvátne odpovede na ústredné otázky, stojace pred robotníckym hnutím na prelome tisícročí. Spájame pritom to, čo – aj vo vymedzení k burÃÂÃÂoáznym a stalinistickým karikatúram „marxizmu“ – povaÃÂÃÂujeme za základné marxistické chápanie v spojení s určením základných pozícií v stratégii a taktike. Revolučné programy vo všeobecnosti nebývajú nadčasové. Ani v našich Zásadách azda nie je povedané posledné slovo. Nové skúsenosti môÃÂÃÂu priniesť nevyhnutnosť pravdepodobných korektúr. V tomto zmysle chápeme tento dokument aj ako východisko pre diskusiu k novému formovaniu revolučných síl.
Predslov k slovenskému vydaniu
Arbeitsgruppe Marxizmus – Pracovná skupina marxizmus (PSM) je jednou z viacerých ľavicových – podľa rozšírenej, hanlivej pravicovej nálepky „ultraľavicových“ – politických organizácií v Rakúsku, ktoré sa hlásia k trockizmu. Nakoľko trockizmus je na Slovensku viac-menej neznámy pojem, bude azda pre slovenského čitateľa prínosom priblíÃÂÃÂiť tézy a východiská tohto ideologického smeru. Pravda, trockizmus ako politické hnutie rozhodne nemá masové rozmery v ÃÂÃÂiadnej krajine sveta. PríťaÃÂÃÂlivý je však jeho rozhodnosť aÃÂàheroizmus, ktorým odmieta tak systém kapitalizmu, zotročujúci človeka a jeho dôstojnosť, ako systém tzv. reálneho socializmu (trockisti konzekventne hovoria o stalinizme), ktorý predstavoval nie príliš vydarenú protiváhu reálneho kapitalizmu.
Odhliadnuc od mizernej politickej váhy trockistických organizácií, myšlienky a vízie trockizmu, ktoré sú v podstate o niečo ďalej rozvinutým marxizmom, majú čo povedať nielen zainteresovanému čitateľovi aj u nás. Predovšetkým v kontexte historickej krízy domácej ľavice, ktorá s najvyššou pravdepodobnosťou nebude mať ani zastúpenie v nasledujúcom parlamente. Gigantická zrada, ktorej sa na slovenských pracujúcich dopustili oficiálne etablované „ľavicové“ strany, asi nezostane bez ničivých, katastrofálnych následkoch v duchovnej i hmotnej sfére, v podobe ďalšieho zbedačovania obyčajných ľudí, demoralizácie a kultúrnej degenerácie najšírších más. Práve preto ako osamelý výkrik do tmy (tá tma je však práve dôsledkom politickej praxe našej „ľavice“) nech zaznie táto broÃÂÃÂúra. Niekedy jeden osamelý, no autentický a ďaleko počuteľný výkrik dokáÃÂÃÂe viac, ako prihlúple, pokrytecké frázy desiatok skorumpovaných poslancov a novinárov. V kontexte totálnej biedy akejkoľvek ľavice (či uÃÂàmarxistickej alebo sociálnodemokratickej) na Slovensku je takmer isté, ÃÂÃÂe myšlienky rakúskych súdruhov-trockistov sa budú nesmierne dobre čítať všetkým, ktorým sa tento zločinecký kapitalistický systém, opierajúci sa o bezohľadnosť, chamtivosť a primitívny konzum, akosi prestáva páčiť.
Pravda, slovník tejto broÃÂÃÂúry je pre našinca trochu nezvyčajný. Po desaťročiach vymývania mozgov, keď sa základné tézy a pojmy marxizmu zbavovali svojho pôvodného obsahu, väčšina z nás cíti určitý odpor k marxistickej terminológii. Je však zrejme nemoÃÂÃÂné podať vyčerpávajúci opis skutočnosti v medziach socialistického uvaÃÂÃÂovania, ak sa tých pojmov vzdáme. Aktívny postoj k súčasnosti i budúcnosti, nezaťaÃÂÃÂený pohľad na minulosť hádam pomôÃÂÃÂu eliminovať tieto „nepríjemné pocity“. Robotnícka trieda napríklad nie je označením skupiny fyzicky pracujúcich chlapov v montérkach. Naopak, k robotníckej triede, ktorej synonymom je proletariát (do istej miery aj pracujúci) patríme všetci, ktorí nepodnikáme, nezarábame si v slobodnom povolaní, nezastávame vysoké štátne a verejné funkcie, nepatríme do topmanaÃÂÃÂmentu obchodných spoločností, všetci tí, ktorí sme námezdne závislí, sme nútení predávať svoju prácu (na smutne známom trhu práce) a sme vydaní napospas svojim zamestnávateľom, ergo kapitalistom (ak našim zamestnávateľom nie je priamo štát). Podobne staromódne môÃÂÃÂe znieť slovo burÃÂÃÂoázia. Opäť: či sa nám to páči alebo nie, burÃÂÃÂoázia je medzi nami, aj tu na Slovensku. Sú to uÃÂÃÂ spomenutí topmanaÃÂÃÂéri, riaditelia podnikov, akcionári, podnikatelia, všetci tí, ktorí vykorisťujú a ÃÂÃÂijú z práce iných, z privlastňovanej nadhodnoty. Veľmi často sú to nielen novo-, ale aj starozbohatlíci, ktorí zastávali vysoké stranícke funkcie v tzv.socializme a bohatstvo a majetok sa im podarilo previesť aj do kapitalistického reÃÂÃÂimu. Triedny boj, ďalší mimoriadne frekventovaný pojem broÃÂÃÂúry a tak sprofanovaný ideologickými deformáciami starého systému, je jav nevyhnutný pre kapitalistickú spoločnosť. BurÃÂÃÂoázia svoje zisky môÃÂÃÂe vyÃÂÃÂmykať iba systematickým vykorisťovaním robotníckej triedy, ktorá by sa (teoreticky) všemoÃÂÃÂne mala snaÃÂÃÂiť o čím výhodnejší predaj svojej pracovnej sily. Boj medzi triedami patrí k dynamike kapitalizmu. Ak robotnícke hnutie na Slovensku takmer neexistuje (na rozdiel od Španielska, Grécka, Talianska, Nemecka…aby sme spomenuli iba pár európskych krajín, kde sa v poslednom čase mohutne štrajkovalo a štrajkuje), impulzy pre iniciiovanie triedneho boja prídu od burÃÂÃÂoázie ( = kapitalistov). Dôverne to poznáme. Sú to tzv.ozdravné opatrnia, balíčky, reformy, ktoré sa s bezočivosťou najväčších lÃÂÃÂí vydávajú za takmer jedinú našu záchranu – nie, tieto balíčky a reformy majú zabezpečovať iba to, aby bohatí boli ešte bohatší a chudobní ešte chudobnejší, aby sa výdavky v prospech verejného blaha a ako-tak stále existujúcich zvyškov sociálneho štátu scvrkli na minimum, aby astronomické zisky nadnárodných spoločností nič neohrozovalo… Je smutné aÃÂÃÂ zúfalé, ÃÂÃÂe zoči-voči tejto nechutnej burÃÂÃÂoáznej ( = pravicovej, prokapitalistickej) propagande sme zdanlivo bezmocní, v takmer ÃÂÃÂiadnych tlačených ani elektronických médiách nemoÃÂÃÂno tieto nehoráznosti vyvrátiť. „Spásonosné“ reformy, podobne ako aktivizácia más v záujme podpory vstupu do NATO je v skutočnosti šikovne zastretým triednym bojom, vedeným triedou kapitalistov proti pracujúcim.
Existuje ku kapitalizmu alternatíva? Trockizmus (aj ten v podobe PSM) odpovedá hlasným, presvedčeným ÁNO. Mala by ňou byť sociálna (socialistická) revolúcia, ktorá s kapitalistickým barbarstvom raz a navÃÂÃÂdy skoncuje. Akokoľvek zúfalá je naša domáca i medzinárodná sociálno-ekonomická situácia, akokoľvek tvrdo vymývajú naše mozgy dobre platení prisluhovači kapitálu v médiách, som presvedčený, ÃÂÃÂe neodvratnosť revolučnej zmeny sa stále istejšie a výraznejšie bude usídľovať v našom vedomí. Nech tomu poslúÃÂÃÂi a nech našej veci čím viac dobra urobí aj táto broÃÂÃÂúra, ku ktorej vám, váÃÂÃÂení čitatelia, prajem príjemné čítanie.
Kajo Spurný Bratislava, Júl 2002
Zásady
Pracovnej skupiny marxizmus
Úvod
Obdobie kapitalistickej stability, ktoré poznačilo desaťročia po roku 1945, istý čas pomaly prechádza do obdobia nestability. Protiklady a problémy neoliberálnej a „globalizovanej“ svetovej ekonomiky nabúdajú na intenzite. Manévrovací priestor pre ústupky pracujúcim sa následne zmenšuje. V najbliÃÂÚích rokoch a desaťročiach sa s veľkou pravdepodobnosťou budú mnoÃÂÃÂiť najprv sociálne konflikty, triedne boje a vzbury, ale stále viac aj (pred)revolučné situácie. Ekonomicky, sociálne a ekologicky zničujúca dynamika systému a jeho bezperspektívnosť bude zjavná stále väčšiemu počtu ľudí.
Súčasne však ideológia prirodzenosti kapitalistického spôsobu výroby, konkurencie a slepého egoizmu je v hlavách hĺboko zakorenená – a nielen u tých, ktorí z kapitalistického systému profitujú, ale aj u tých, ktorých vládnuci poriadok vykorisťuje a utláča. Tam, kde nastupuje odpor, sa zväčša jedná o obranné boje a spontánnu revoltu, ktorým celkom chýba pozitívna spoločenská alternatíva, zámer prekonať systém.
A veľké časti ľavice sa so sklamaním rozlúčili s proletariátom, triednym bojom a revolučným prekonaním systému. Aj mnohé prúdy, ktoré neuzavreli svoj mier s kapitalizmom, odradení sterilnými dogmami stalinistického marxizmu-leninizmu pristáli za uÃÂÃÂ vybojovanými výdobytkami robotníckeho hnutia. Títo „nedogmatickí“ ľavičiari potom často zakotvili pri idealistických predstavách utopických socialistov začiatku 19.storočia. Líčia si spoločnosť, ktorú by pokladali za dobrú a peknú, a – v dôsledku absencie reálnych sociálnych síl, ktoré by sa mohli stať nositeľmi ich predstáv – končia pri bezzubých apeloch na vrchnosť.
Táto situácia má v podstate dve príčiny: na jednej strane relatívne upevnené panstvo kapitalizmu posledných desaťročí a s tým spojenú (sociálnodemokratickú) integráciu lepšie situovaných zloÃÂÃÂiek robotníckej triedy a úspešných stredných vrstiev do systému; na druhej strane je to byrokratická degenerácia Sovietskeho zväzu, stroskotanie stalinistického reálneho socializmu, vďaka čomu sa burÃÂÃÂoáznej propagande podarilo u pracujúcich ďalekosiahlo diskreditovať socializmus ako taký, marxizmus špeciálne a napokon kaÃÂÃÂdú formu spoločenskej perspektívny, ktorá ukazuje nad rámec kapitalizmu.
Pravda, samotný fakt, ÃÂÃÂe údajne totálne mŕtvy marxizmus je vÃÂÃÂdy nanovo pochovávaný, poukazuje na to, ÃÂÃÂe „vedci“ a novinári vládnucej triedy svoju úlohu nesplnili tak úspešne, ako sa očakávalo. Neoliberálna ideológia o všemocne obšťastňujúcom pôsobení voľného trhu dostala v posledných rokoch zreteľné trhliny. Sebavedomé úškery burÃÂÃÂoáznych propagandistov sa – vzhľadom na mnoÃÂÃÂiace sa krízové javy v ich svetovom hospodárskom systéme – zmenili na rozpačitú bezradnosť. Postoj mnohých pracujúcich (najmä v západnej Európe) k pokračujúcemu zhoršeniu ich pracovnej a ÃÂÃÂivotnej situácie sa od akceptácie údajnej nevyhnutnosti stále viac presúva k difúznemu odmietnutiu a (dezorientovanému) odporu. Častejšie sa prejavujú reflexy triedneho boja a dostávajú sa pod tlak aj odbory. A niektorí ľavicovo-liberálni intelektuáli opäť koketujú s aspektmi toho, čo oni povaÃÂÃÂujú za marxizmus.
V tejto spoločenskej situácii aj pre revolučné sily vznikajú opäť nové šance. Pôjde o to, aby sme po kolapse stalinizmu rozvinuli a v robotníckej triede rozšírili novú perspektívu robotníckeho hnutia. Je pritom nevyhnutné v ľavicových silách a v robotníckej triede nanovo zakotviť dôleÃÂÃÂité výdobytky marxizmu, ktoré robotnícke hnutie v posledných 150 rokoch – často krvavými skúsenosťami – vybojovalo (napr. k otázkam štátu, revolučného subjektu, strane, revolúcie…). Rekonštrukciou marxizmu ako kritickej a revolučnej metódy – t.j. mimo polonáboÃÂÃÂenských poučiek stalinistickej štátnej ideológie, ako aj mimo dezorientovanej ľubovôle akademických „ľavičiarov“ – je moÃÂÃÂné tieto historické výdobytky napokon spojiť so súčasnými spoločenskými zápasmi. Takýmto spôsobom moÃÂÃÂno vyškoliť revolučné kádre, ktoré neopierajú svoju činnosť o stranícky nariadené iluzórne nádeje, ale o dialekticko-materialistické chápanie ekonomických a politických triednych vzťahov a ich dynamiky. Tak moÃÂÃÂno poloÃÂÃÂiť solídny politický základ pre nové medzinárodné robotnícke hnutie.
PredloÃÂÃÂený dokument povaÃÂÃÂujeme za prvý východiskový bod k zhromaÃÂÃÂďovaniu revolučných síl na politickom základe vo vyššie uvedenom zmysle. K podobnému zhromaÃÂÃÂďovaniu je podľa nás nevyhnutný súhlas so základnými teoretickými postulátmi marxizmu a so základnými taktikami. Konkretizácia týchto taktík je však plne závislá od podmienok boja a od veškerej sily revolučných síl (od subjektívneho faktoru).
1. Kapitalizmus a imperializmus
Kapitalizmus v 20. storočí nadobudol stále deštruktívnejší charakter. Pravda, rozšírenie a presadzovanie kapitalizmu bolo uÃÂÃÂ v 19.storočí spojené s vykorisťovaním, útlakom a ekologickým ničením. Konkurencia (ako centrálny hnací mechanizmus kapitalistického spôsobu výroby) však zároveň znamenala aj potlačenie feudálnych a iných predkapitalistických vzťahov závislosti a útlaku, technický, medicínsky a sociálny pokrok.
Pohybové zákony kapitalizmu, ktoré svojou dynamikou vytvorili základ pre zlepšovanie ÃÂÃÂivotných podmienok ľudstva, spôsobili razantnú expanziu, ktorá napokon koncom 19.storočia stále silnejšie naráÃÂÃÂala na svoje mantinely. Kapitalizmus prešiel do svojho imperialistického štádia, ako to neskôr pomenovali marxisti. Priemyselný kapitál sa s bankovým kapitálom zlúčil vo finančný kapitál. Veľké koncerny a s nimi spojené národné štáty rozdelili medzi sebou svet. Vývoz tovarov stratil na význame v prospech vývozu kapitálu.
Vďaka stále lepším technickým moÃÂÃÂnostiam sa však vyrábalo stále viac produktov a zhromaÃÂÃÂďovalo sa stále viac kapitálu. Tento kapitál, ak nemalo dôjsť k jeho zničeniu a hospodárskym krízam, sa musel výnosne investovať – čo vzhľadom na jednu ohraničenú planétu bolo stále ťaÃÂÚie. Následne sa stále nanovo vyostrovali vnútorné protiklady kapitalistického spôsobu výroby. 20. storočie napokon poznačili ekonomický a vojenský boj o zóny vplyvu medzi imperialistickými veľmocami, ničenie kapitálu vojnami a krízami.
Pritom sa však zreteľne ukázalo, ÃÂÃÂe situácia – v rozpore s názormi niektorých marxistov – nie je pre kapitalizmus bezvýchodisková. Pravda, nadmerná akumulácia kapitálu a klesajúce miery zisku neustále spôsobujú ťaÃÂÃÂké hospodárske krízy. No tým v ÃÂÃÂiadnom prípade nedochádza automaticky (ako to niektoré ľavicové tendencie očakávali) ku kolapsu kapitalizmu. Bez vedomého, na prekonanie systému zameraného zasahovania revolučného robotníckeho hnutia je výsledkom krízy kapitalistickej nadvýroby ničenie kapitálu vojnami či gigantické finančné rozvraty. Politické presadenie katastrofálnych sociálnych dôsledkov týchto kríz vyÃÂÃÂaduje brutálny postup proti robotníckemu hnutiu (a často aj proti minimálnym burÃÂÃÂoázno-demokratickým právam). Takýmto spôsobom dokáÃÂÃÂe kapitalizmu vÃÂÃÂdy znova preÃÂÃÂiť.
Následky naďalej existujúceho trhového hospodárstva sú však pre ľudstvo a pre planétu stále dramatickejšie. Kapitalizmus v minulom storočí preÃÂÃÂil nielen dve imperialistické svetové vojny, ale podarilo sa mu tieÃÂÃÂ proletársku revolúciu najprv obmedziť na Rusko, potom ju dohnať do degenerácie a nakoniec poraziť stalinistické štáty. Ale napriek dlhému hospodárskemu rozkvetu, ktorý zaÃÂÃÂil kapitalizmus vďaka zničeniu kapitálu vo vojne a medzinárodnej nadvláde imperializmu USA po roku 1945, a napriek opätovnému rozmachu výrobných síl sa motor systému od neskorých 60.-ich rokov stále silnejšie zadrhával. Nahromadili sa uÃÂÃÂ príliš veľké mnoÃÂÃÂstvá kapitálu. Miery zisku klesali. Síce sa triede kapitalistov v 80.-ich a skorých 90.-ich rokoch podarilo miery zisku určitým spôsobom stabilizovať a k tomu si pripísať na konto rozsiahle podrobenie niekdajších stalinistických štátov. Základný trend sa tak spomalil, ale nezastavil.
Na prelome tisícročí, desať rokov po zosypaní sa takzvaného reálneho socializmu a po poľavení s tým spojenej burÃÂÃÂoáznej ideologickej ofenzívy stále nezakrytejšie a zreteľnejšie vychádza najavo deštruktivita a absurdita kapitalistického systému, ktoré poznačili celé storočie. Technický pokrok, ktorý by mal tak veľký potenciál ľudský ÃÂÃÂivot uľahčiť, sa v kapitalistických podmienkach obracia proti väčšine ľudí. Nové stroje spôsobujú nezamestnanosť. V nezdravých a chorobu spôsobujúcich pracovných podmienkach sa vyrábajú produkty, ktoré neskôr nie je moÃÂÃÂné predať. Veľa tovaru sa nepredá a opäť zničí – tak priemyselné ako poľnohospodárske výrobky. Veľká časť ľudstva súčasne trpí nedostatkom tovarov a sluÃÂÃÂieb – bytov, jedla, lekárskej starostlivost atď. Pracovná sila stoviek miliónov ľudí leÃÂÃÂí úhorom (kým ostatní pracujú stále uštvanejšie). Zdroje miliónov ľudí sa premárnia na príÃÂÃÂivnícku byrokraciu kapitalizmu (bankovníctvo a poisťovníctvo, reklama, štátne a súkromné ozbrojené zloÃÂÃÂky kapitálu). Zároveň by sa našlo nekonečné mnoÃÂÃÂstvo sociálne a ekologicky zmysluplnej práce, ktorá sa nevykoná, pretoÃÂÃÂe neprinesie či negarantuje zisk. Vďaka zostrenej medzinárodnej konkurencii sa významnejší ohľad veľkého kapitálu na ÃÂÃÂivotné prostredie – napriek častým uisťovaniam v opačnom smere – stáva nanajvýš okrajovou témou a spôsobuje pokračujúce ničenie ekosystému. So zlomkom nákladov na zbrojenie by mohli na celom svete zmiznúť detská úmrtnosť, epidémie a smrteľný hlad. Namiesto toho pribúda na všetkých kontinentoch bieda, hlad a choroby, podmienené chudobou. Sociálna priepasť medzi malou vrstvou boháčov a väčšinou ľudstva sa stále zväčšuje.
Boj o omrvinky zo stola veľkých koncernov a bánk ÃÂÃÂenie ľudí v stále sa mnoÃÂÃÂiacich častiach sveta do nacionalistických, „etnických“ či „religióznych“ vojen – pri ktorých reálne veľmi často ide o vytýčenie zón vplyvu medzi skupinami kapitálu. Zároveň sa v imperializovaných krajinách ukázalo, ÃÂÃÂe burÃÂÃÂoázno-nacionalistické oslobodzovacie hnutia, ktoré vsadili na vlastnú „národnú“ cestu v rámci kapitalizmu, sú vzhľadom na tlak finančného kapitálu, MMF a Svetovej banky odsúdené na stroskotanie. Antiimperializmus burÃÂÃÂoáznych síl v polokoloniálnych krajinách sa pritom opakovanie prejavil ako polovičatý a kolísavý. Tieto sily sa síce príleÃÂÃÂitostne pokúsili o zlepšenie svojich moÃÂÃÂností zisku aj v konfrontácii s imperialistickými mocnosťami, ale majú vÃÂÃÂdy strach z dôslednej mobilizácie más – obávajú sa, ÃÂÃÂe antiimperialistické boje by mohli prerásť do sociálnej revolúcie a nabrať tak smer aj proti kapitalistom v imperializovaných krajinách.
Zákony trhu prenikajú dnes, po neoliberálnej ofenzíve 80.-ich a 90.-ich rokov na celom svete ešte silnejšie ako predtým do všetkých oblastí spoločnosti – od politického systému po kultúrny ÃÂÃÂivot aÃÂÃÂ k osobným vzťahom. Odcudzenie ľudí sa neobmedzuje na nesolidárne vzťahy v pracovnom procese, ale vyjadruje sa v stále poniÃÂÃÂujúcejších a absurdnejších formách psychického zbedačovania. No napriek prevládajúcemu boju kaÃÂÃÂdého proti kaÃÂÃÂdému (tak na svetovom trhu, ako na trhu práce či na trhu medziľudských vzťahov), ktorý sa dnes mnohým zdá ako prirodzený, sa kapitalisti neuspokoja iba s voľným pôsobením síl trhu. Súčasne vsádzajú na ideologické masírovanie obyvateľstva pomocou škôl a masmédií, ktoré prehĺbuje a upevňuje rozdelenie obyvateľstva na muÃÂÃÂi a ÃÂÃÂeny, domácich a cudzincov, úradníkov a robotníkov, heterosexuálov a homosexuálov, starých a mladých.
Trieda kapitalistov sa pritom môÃÂÃÂe oprieť o etablované sociálne štruktúry a tradície rodového, národného/rasistického, sexuálneho a vekového útlaku, ktoré rozličným spôsobom existovali uÃÂÃÂ v predchádzajúcich triednych spoločnostiach. Útlak ÃÂÃÂien nachádza v kapitalizme svoju najrozvinutejšiu formu v tom zmysle, ÃÂÃÂe tendenciálne sa uÃÂÃÂ nejaví ako právna nerovnosť a tým je jasnejšie rozoznateľný ako sociálny útlak. DôleÃÂÃÂitý význam pre zachovanie sociálneho útlaku, hierarchizácie a zdisciplinovania obyvateľstva vo všeobecnosti a pre útlak ÃÂÃÂien, detí a mladistvých má meštiacka (malo)rodina. Ústrednú rolu pri zabezpečovaní kapitalistického panstva hrajú aj nacionalizmus a rasizmus. Tie vo svojej „modernej“ forme vznikli aÃÂÃÂ v kapitalizme a systematicky vytvárajú identifikáciu obyvateľstva s projektami určitých kapitálových skupín, organizovaných spravidla v národných štátoch.
Príslušníci všetkých tried sú dotknutí rôznymi formami sociálneho útlaku. Pravda, útlak bohatých cudzincov alebo burÃÂÃÂoáznych ÃÂÃÂien významne zmierňuje ich privilegované postavenie, kým pracovní prisťahovalci či robotníčky cítia plnú silu rasistického resp.rodového útlaku. KeďÃÂÃÂe trieda kapitalistov profituje zo sociálneho útlaku a ich systém sa rozhodujúcim spôsobom zakladá na delení obyvateľstva a predovšetkým robotníckej triedy, ani „najdemokratickejšia“ obmena kapitalizmu nebola a nie je schopná prekonať útlak ÃÂÃÂien, rasizmus atď. V kapitalizme sa všetky formy sociálneho útlaku skôr reprodukujú.
No ani ideologická indoktrinácia a rozoštvávanie pre vládnucu triedu dostatočne nezabezpečuje zachovanie kapitalistického útlaku a vykorisťovania, lebo protiklady systému sa napriek všetkému stále a znova starajú o opozíciu, organizáciu, odpor a revoltu utláčaných tried. Kapitalizmus tomu čelí a zároveň presadzuje a spravuje kaÃÂÃÂdodenné fungovanie triednej nadvlády udrÃÂÃÂiavaním štátneho aparátu, ktorého jadro spočíva v polícii, armáde a súdnictve, ktorý je zaviazaný ochrane existujúcich vlastníckych vzťahov a ktorý má v porovnaní s väčšinou obyvateľstva výsadné postavenie.
Takéto mimoriadne útvary ozbrojených ľudí nie sú novinkou kapitalizmu. Existujú od vzniku triednej spoločnosti a nadproduktu, ktorý si časť spoločnosti prisvojuje pomocou štátnych štruktúr. Konkrétny charakter štátnych aparátov sa pritom prispôsoboval tomu-ktorému druhu výroby a vykorisťovania (otrokárska spoločnosť, ázijské spôsoby výroby, feudalizmus, kapitalizmus). V kapitalizme je pre ne typická forma národných štátov, zodpovedajúcich potrebe kapitálu disponovať jednotným trhom a právnym systémom. Tieto národné štáty predstavovali východiskový bod a nástroj na celosvetovú expanziu kapitálu, no národné hranice boli súčasne prekáÃÂÃÂkou tejto expanzie, takÃÂÃÂe imperialistické štáty nachádzajú útočište vo vytváraní zón vplyvu, zón voľného obchodu a blokov.
V tomto zmysle je Európska únia kapitalistickým projektom zjednotenia, ktorý sa pre kapitál stal nevyhnutným pre zlepšenie moÃÂÃÂností zisku na uÃÂÃÂ príliš obmedzených národných trhoch. S národným štátom spojený nacionalizmus sa síce čiastočne nahradzuje mentalitou európskej pevnosti a vznikajú náznaky euronacionalizmu, namierenému prevaÃÂÃÂne proti prisťahovalcom z chudobnejších regiónov východnej Európy, severnej Afriky a prednej Ázie, no funkcia ostáva aj pritom rovnaká: zastrieť triedne protiklady a legitimovať záujmy vládcov ako záujmy „všetkých“, k čomu patrí aj vytváranie blokov, ktoré majú dať európskemu imperializmu väčšiu váhu vo svetovej politike a ekonomike.
Ale ani všetky útoky na ÃÂÃÂivotnú úroveň námezdne závislého obyvateľstva, rozšírenie biedy na celý svet a štátne mocenské aparáty kapitalistov nemôÃÂÃÂu vyriešiť vnútorné protirečenia kapitalistického spôsobu výroby. Kapitalizmus musí v kaÃÂÃÂdom prípade naraziť na hranice svojej expanzie, nadmerná akumulácia kapitálu sa bude ďalej stupňovať. Vývoj k novej hospodárskej a/alebo politicko-vojenskej katastrofe moÃÂÃÂno – v rámci systému – iba pribrzdiť, nemoÃÂÃÂno mu však zabrániť. Vzhľadom na medzičasom vyvinutý deštrukčný potenciál kapitalizmu sa stále drsnejšie formuje alternatíva: nové, vyostrené kolo kapitalistického barbarstva smerujúce aÃÂÃÂ k moÃÂÃÂnosti zničenia celého ľudstva alebo víťazstvo revolučnej robotníckej triedy nad vládnucim systémom.
2. Robotnícka trieda a robotnícke hnutie
Robotnícka trieda má mimoriadny význam tak pre kapitalizmus, ako aj pre jeho prekonanie. Robotníci a robotníčky sú slobodné v zdvojenom zmysle, slobodné od predkapitalistického násilia, čiÃÂÃÂe môÃÂÃÂu sa slobodne pohybovať na kapitalistickom trhu práce, ale aj oslobodené od moÃÂÃÂnosti samostatnej výroby, čiÃÂÃÂe nútené predávať svoju pracovnú silu. Pritom sú podrobené veliteľstvu kapitalistov resp.ich prisluhovačov. To platí pre robotníkov, zamestnaných vo výrobe, ako aj vo sfére obehu (obchodu). AÃÂÃÂ kombinovanou pracovnou silou rôznych súčastí robotníckej triedy môÃÂÃÂe kapitál realizovať svoj zisk a udrÃÂÃÂať fungovanie svojho systému.
Vďaka svojmu postaveniu vo výrobnom procese má proletariát – potenciálne – ďaleko viac moci ako ostatné utláčané vrstvy v kapitalizme, ako napríklad roľníci alebo mestská chudoba v polokolóniách. Robotnícka trieda, ktorá je medzinárodne stále početnejšia a silnejšia, prechádzala – ako samotný kapitalistický výrobný proces – síce neustálou transformáciou. Táto permanentná premena v jej zloÃÂÃÂení však nič nemení na jej zásadnom postavení v procese produkcie a reprodukcie.
A toto postavenie nedáva jej iba moÃÂÃÂnosť ohromiť kapitalistickú výrobu a cirkuláciu – a tým aj honbu za ziskom a akumuláciu kapitálu –, ale robí robotnícku triedu aj jediným moÃÂÃÂným nositeľom antikapitalistickej revolúcie a socialistickej spoločnosti. Len robotnícka trieda dokáÃÂÃÂe ukončiť „prirodzené“ fungovanie kapitalizmu a súčasne prevziať a novoorganizovať výrobu a rozdeľovanie. Len ona môÃÂÃÂe prevzatím moci odstrániť triedne panstvo burÃÂÃÂoázie a tým zahájiť odumieranie veškerej triednej nadvlády a rozličných foriem sociálneho útlaku.
Robotnícka trieda však túto funkciu nepreberá automaticky, a nemoÃÂÃÂno teda čakať, kým „objektívny historický proces“ tento vývoj sám od seba naplní. K tomu sa musia osamotení jednotlivci s určitým postavením vo výrobnom procese stať kolektívom, ktorý si je vedomý svojej situácie. Robotnícka trieda sama osebe sa musí konštituovať ako robotnícka trieda sama pre seba. Ide pritom o protirečivý proces, závislý od viacerých faktorov: od moÃÂÃÂností vládnuceho systému v konkrétnej krajine a v konkrétnom období priznať pracujúcim ústupky a ÃÂÃÂiviť nádeje na individuálny vzostup; od sociálnych štruktúr a kultúrnych tradícií; od miery zakorenenosti resp.diskreditácie burÃÂÃÂoáznych ideológií a prúdov v robotníckej triede; od skúseností z triednych bojov, pomocou ktorých si zúčastnení môÃÂÃÂu (mohli by) uvedomiť a ohraničiť svoje záujmy od iných záujmov; a konečne od sily a intervencie revolučného robotníckeho hnutia, ktoré sociálnym konfliktom môÃÂÃÂe dať dlhodobejšiu politickú perspektívu.
Revolučné robotnícke hnutie a jeho teória, marxizmus, sú pritom na jednej strane sociálnym a politickým výrazom kapitalistických protikladov, presnejšie: výrazom triednych záujmov proletariátu. Súčasne je však revolučné robotnícke hnutie a marxizmus aj subjektom, schopným zásadne ovplyvniť historický vývoj, a síce najodhodlanejšou zloÃÂÃÂkou robotníckej triedy, ktorú od ostatných odlišuje poznanie spoločenských pomerov, historických súvislostí a obsiahlejších bojových perspektív proletárskeho hnutia.
Nevyhnutnosť oddelenej revolučnej organizácie, ciel zaloÃÂÃÂenia revolučnej robotníckej strany vyplýva zo samotného charakteru socialistickej revolúcie. Opiera sa okrem iného o skúsenosti z dávnejších zápasov a o ich zovšeobecnenie. Organizáciou najuvedomelejších zloÃÂÃÂiek proletariátu (podporovaných revolucionármi z iných tried) moÃÂÃÂno vytvoriť politickú silu, ktorá nedokáÃÂÃÂe iba zobrať poučenie z triednych bojov a podľa neho konať, ale aj analyzovať vzájomné vzťahy tried, t.j. konkrétny pomer spoločenských síl a jeho dynamiku a vyvodiť z toho pre svoju politiku príslušné závery.
Revolučná strana musí okrem toho zohľadniť, ÃÂÃÂe proletariát nie je homogénnou triedou, ktorej vedomie sa rozvíja vÃÂÃÂdy rovnomerne a priamočiaro. Sociálne a politické rozvrstvenie robotníckej triedy vykazuje skôr etapovito sa meniaci vývoj triedneho vedomia a tomu zodpovedajúcu pripravenosť na boj proti kapitálu, resp.jeho spoločnosti. Len politická sila, ktorá vie analyzovať a politicky zohľadniť všetky prúdy v rámci triedy, ale vďaka teoretickému poznaniu sa dopracoval k relatívnej nezávislosti od vedomia zaostalejších vrstiev, od nerealistických ilúzií a rýchlych demoralizácii, dokáÃÂÃÂe zastúpiť záujmy celej triedy a napokon – prostredníctvom jej najuvedomelejších zloÃÂÃÂiek – stáť na jej čele. Funkciou a existenčnou oprávnenosťou revolučnej strany preto nie je politické velenie robotníckej triede, ani púhe zhrnutie a spájanie jej jednotlivých zápasov. Jej nevyhnutnosť vyplýva skôr z historického záujmu robotníckej triedy (a ľudstva) ukončiť kapitalistické vykorisťovanie a vraÃÂÃÂednú dynamiku kapitalizmu. Principiálnym záujmom revolučných síl je pritom čo moÃÂÃÂno najviac potlačiť všetky formy sociálneho útlaku, integrovať boj proti útlaku ÃÂÃÂien, rasizmu atď. do triedneho boja a rozšíriť tak front proti kapitalistickému systému.
Organizácia robotníckej triedy a utláčaných vrstiev musí byť medzinárodná a internacionalistická z dvoch dôvodov: Socializmus a beztriedna spoločnosť sú – ako nám skúsenosti stalinistických štátov napovedajú – jednak moÃÂÃÂné iba na medzinárodnej, ba celosvetovej úrovni. A po druhé, národné hranice ignorujúca proletárska prax vyplýva z internacionalizácie kapitálu. Revolučná internacionála teda nie je vyjadrením abstraktnej myšlienky, ale politickou konzekvenciou vývoja samotného kapitálu. Ona má byť politickým nástrojom, ktorá robotníckej triede umoÃÂÃÂňuje vedenie triedneho boja na medzinárodnej úrovni a postavenie proletárskej obdoby zoči-voči medzinárodnému počíňaniu kapitálu. Antiimperialistické zápasy sú preto dôleÃÂÃÂitou súčasťou medzinárodného triedneho boja k prekonaniu kapitalistického systému. Robotnícka trieda v imperialistických centrách sa nebude môcť sama oslobodiť, kým trpí imperialistický útlak (a mlčky tým aj panstvo jej vlastných vykorisťovateľov). Aktívna podpora antiimperialistického boja je v tomto zmysle nie nepodstatným meradlom triedneho vedomia v imperialistických krajinách.
Výstavba revolučnej internacionály a snaha o medzinárodne jednotné konanie robotníckej triedy samozrejme neznamenajú negovanie národných špecifík podmienok a úloh triedneho boja. Výstavba národnej a medzinárodnej organizácie sú spojené nádoby. Ide pritom o proces: Nová revolučná internacionála sa nemôÃÂÃÂe jednoducho proklamovať. Tak, ako by bola proletárska revolúcia zle pochopená ako jednorázový akt vôle proletariátu, nezrodí sa ani revolučná strana a internacionála automaticky a lineárne z triednych bojov. Vývoj triednych bojov a triedneho vedomia prinášajú skôr nutnosť teoreticky a prakticky nezávislého formovania revolučných síl od robotníckej triedy. Revolučnej robotníckej strane, v masách zakorenenej, bude predchádzať dlhodobý a kombinovaný proces diskusie, uvedomovania a bojovnej masovej akcie. No aj v krajinách, kde sa marxistické organizácie vytvoria predovšetkým vo forme malých, od proletariátu často vyslovene izolovaných skupinách, zamerajú marxisti svoju činnosť vÃÂÃÂdy na ciel revolučnej strany.
Cieľom revolučnej politiky je skĺbenie teórie s praxou, splynutie revolučnej organizácie s masou robotníctva a tým premena revolučného programu v rozhodujúci spoločenský faktor. Cesta k tomuto cieľu však pozostáva z rozdielnych fáz, ktoré sú poznačené rozdielnymi úlohami. Tie sú spojené so všeobecným stavom triedneho boja a so stupňom rozvinutosti revolučných organizácií. Pokiaľ sú marxisti nútení relatívne oddelene existovať od hlavného prúdu robotníckej triedy, nevyhnutným dôsledkom bude napätie medzi oportunistickým prispôsobovaním sa reakčným tendenciám vo vedomí pracujúcich a sektárskou izoláciou. Aby sme tomu čo najviac zabránili, potrebujeme nielen vedieť o tomto fakte a jasné politicko-teoretické chápanie, ale aj realistický odhad spoločenskej situácie a hlavne politických prúdov a organizácií v robotníckom hnutí a vedomí pracujúcich.
3. Reforma alebo revolúcia?
Dnes v robotníckom hnutí celkom jednoznačne prevládajú reformistické sily, odbory a sociálnodemokratické strany, ktoré sa neorientujú na revolučné prekonanie kapitalizmu. Ich cieľom sú reformy v rámci kapitalizmu (a dosť často iba zabránenie príliš drastickým burÃÂÃÂoáznym protireformám), pričom v programe niektorých z týchto strán – nezávisle od ich politickej praxe – formálne ešte nachádzame vzdialený cieľ socializmu. KeďÃÂÃÂe politika reformistických prúdov nespochybňuje kapitalistické výrobné a vlastnícke vzťahy, ale snaÃÂÃÂí sa o ich dobré a spravodlivé fungovanie, ide tu o formu burÃÂÃÂoáznej politiky. Reformizmus od otvorene burÃÂÃÂoáznych strán odlišuje fakt, ÃÂÃÂe je závislý od koreňov v robotníckej triede. Ináč ako klasické burÃÂÃÂoázne strany, viď americkí demokrati, nemecká CDU či rakúska ÖVP, majú sociálnodemokratické strany svoje odborárske alebo zamestnanecké krídlo nie len tak mimochodom. Britská Labour-Party, nemecká SPD či rakúska SPÖ sa vo svojej existencii opierajú o spojenie s robotníckou triedou, ktoré zabezpečujú zväčša odbory. Práve toto spojenie robí reformistické strany pre triedu kapitalistov zaujímavými, keďÃÂÃÂe vytvára predpoklady pre začlenenie robotníckej triedy do systému. Na základe burÃÂÃÂoáznej politiky a súčasnej organickej zakorenenosti v robotníckej triede moÃÂÃÂno reformistické strany označiť aj za burÃÂÃÂoázne robotnícke strany.
Reformizmus sociálnodemokratických strán a odborov je umoÃÂÃÂnený túÃÂÃÂbou pracujúcich po bezprostrednom zlepšení ich ÃÂÃÂivotných podmienok v podnikoch a mimo nich, po výhodnejšom predaji ich tovaru, pracovnej sily. Táto túÃÂÃÂba po reformách však neprotirečí nevyhnutne s revolučnou orientáciou robotníckeho hnutia. Do tohto protirečenia sa dostáva iba organizáciou a zadrÃÂÃÂiavaním reformistickými stranami. AÃÂÃÂ politicky organizovaný reformizmus je napojený na kapitalistický systém. Je výrazom krátkozrakých záujmov pracujúcich, všelijakými omrvinkami od imperializmu privilegizovaných a skorumpovaných, z ktorých sa sformovala vŕstva byrokratov, ktorí by neradi ohrozili svoj sociálno-partnerský vzťah s kapitálom revolučnými aktivitami.
Reformistické organizácia hrajú pre triedu kapitalistov dôleÃÂÃÂitú úlohu. Prispievajú k rozšíreniu burÃÂÃÂoáznej ideológie medzi proletariátom a k presadeniu burÃÂÃÂoáznych záujmov v jeho radoch. Vytvárajú politickú väzbu na prosperitu vlastného kapitálu a vlastného národného štátu – od logiky miestnych a podnikových záujmov aÃÂÃÂ po obranu vlasti. Kým reformisti spravidla podporujú kapitalistami vedené imperialistické/nacionalistické vojny, stávajú sa výslovnými pacifistami – pokiaľ ide o antikapitalistickú revolúciu či hoci len militantnejšie triedne boje. Pravda, reformistické strany sa opätovane zúčastnili na krvavom potlačení robotníckych bojov a revolúcií, čo mimoriadne zreteľne poukazuje na ich burÃÂÃÂoázny charakter.
Revolučný vývoj pre reformistickú stranícku a odborovú byrokraciu znamená ohrozenie svojich privilégií, propagujú preto postupnú a mierovú (zväčša parlamentnú) cestu k socializmu – tam, kde vôbec formálne ešte trvajú na dlhodobej socialistickej perspektíve. To sa doteraz vÃÂÃÂdy skončilo nešťastím. BurÃÂÃÂoázia nie je ochotná vzdať sa svojej moci a bohatstva bez boja. Podľa potreby pouÃÂÃÂije celý arzenál štátnej represie, reakčných vraÃÂÃÂdiacich bánd a nacionalistického rozoštvávania, aby zachránila svoje panstvo. Na postupné a nenásilné reformovanie kapitalizmu zamerané robotnícke hnutie môÃÂÃÂe vzhľadom na to buď kapitulovať, alebo vbehnúť do šibenice triedy kapitalistov.
Prekonať kapitalistické barbarstvo bude moÃÂÃÂné iba revolúciou. A priebeh tejto revolúcie bude o to menej krvavý, o čo lepšie bude proletariát a najmä revolučné sily pripravené na násilnú konfrontáciu s represívnymi nástrojmi kapitálu. Kontrarevolúcii burÃÂÃÂoázie moÃÂÃÂno zabrániť iba tým, ÃÂÃÂe revolúcia rozbije burÃÂÃÂoázny štát, čiÃÂÃÂe predovšetkým políciu, súdnictvo, armádu a byrokraciu. Robotnícka trieda na to potrebuje svoje vlastné organizačné štruktúry: po prvé revolučnú organizáciu, existujúcu spravidla uÃÂÃÂ pred revolúciou, organizujúcu najuvedomelejšie zloÃÂÃÂky triedy a dávajúcu revolúcii politickú perspektívu; po druhé rady alebo robotnícke výbory, ktoré nie sú svojvoľným vynálezom voľajakých revolucionárov, ale ktoré vzniknú v kaÃÂÃÂdej proletárskej revolúcii „prirodzene“, ktoré obsiahnu väčšinu robotníckej triedy, ktoré organizujú boj na podnikovej či lokálnej úrovni, v ktorých pracujúci demokraticky rozhodujú o ďalších bojových opatreniach a ktoré sú vzájomne prepojené regionálne a národne (pokiaľ moÃÂÃÂno aj medzinárodne); po tretie radám podriadené robotnícke milície, vyplývajúce z priamej nevyhnutnosti brániť demonštrácie a štrajky, fabriky a mestské časti a napokon revolúciu.
Robotnícke rady a robotnícke milície však nie sú len bojovými nástrojmi revolúcie, ale aj mocenskými orgánmi, ktoré preberajú organizovanie (výroba, rozdeľovanie, sociálne veci atď.) a obranu novej spoločnosti. Na rozdiel od triednych spoločností nie sú tieto mocenské orgány izolované a nadradené voči väčšine obyvateľstva. Delegáti v radách na podnikovej, miestnej, regionálnej a celonárodnej úrovni sú kedykoľvek povinní zloÃÂÃÂiť účty a vÃÂÃÂdy odvolateľní. Ich príjem nepresahuje mzdu kvalifikovaného robotníka. Milície sú priamo vzrastené s robotníckou triedou. KeďÃÂÃÂe robotnícka moc spája najväčšiu moÃÂÃÂnú demokraciu pre robotníkov a chudobné vidiecke obyvateľstvo so súčasnou neutralizáciou o znovuvydobitie svojich privilégií bojujúcich vykorisťovateľských tried, v určitej miere naďalej existujú štátne štruktúry, ktoré môÃÂÃÂeme označiť ako proletársky pološtát.
Táto diktatúra proletariátu bude potrebná dovtedy, kým svetová burÃÂÃÂoázia ešte bude disponovať mocenskými prostriedkami na organizovanie kontrarevolúcie, kým sa revolúcia medzinárodne nerozšíri a nestabilizuje. Pološtátne štruktúry budú existovať dovtedy, aÃÂÃÂ väčšina výrobkov nestratí svoj tovarový charakter, aÃÂÃÂ vyuÃÂÃÂívaním ľudských a technických výrobných síl v súlade s ľudskými potrebami na medzinárodnej úrovni sa nedostatok nepotlačí natoľko, ÃÂÃÂe jeho spravovanie bude stále menej potrebné. Triedy a proletársky pološtát nie je moÃÂÃÂné v tomto zmysle zrušiť, tie odumierajú s tovarovou výrobou. Základ tohto vývoja je postkapitalistický spôsob výroby, fungujúci podľa plánu, na ktorom sa robotnícka trieda demokraticky uznesie. O socialistickej spoločnosti moÃÂÃÂno hovoriť aÃÂÃÂ vtedy, keď tovarová produkcia, triedy a štát jednoznačne zmizli. UÃÂÃÂ v spoločnosti prechodu a hlavne v socializme sa masívne zmení aj organizácia výrobného procesu a prispôsobí sa potrebám pracujúcich. Materiálne zabezpečenie a odumretie (malej) rodiny vytvoria okrem toho predpoklady pre oslobodenie ÃÂÃÂien. Pravda, sociálny útlak v dôsledku výstavby socializmu nezmizne automaticky. K tomu je nevyhnutné vedome bojovať s konzervatívnymi ideológiami a eliminovať ich.
No na to, aby sa väčšina robotníckej triedy priklonila k revolučnému prekonaniu kapitalizmu, nepostačuje púha osveta a propaganda pre socializmus a revolúciu. Proletariát nezíska socialistické uvedomenie automaticky v svojich zápasoch. Tak vo vnútri, ako mimo bezprostrednej výrobnej sféry však znovu a znovu naráÃÂÃÂajú boje na hranice systému. Potom buď na týchto hraniciach stroskotajú (na bezradnosti zoči-voči vecným tlakom kapitalizmu alebo aj na štátnych nástrojoch represie) alebo sa kombináciou vlastných skúseností a vedomej intervencie revolucionárov rozvinú do perspektívy, prekonávajúcej systém. DôleÃÂÃÂité pre takúto úspešnú intervenciu je vyuÃÂÃÂívanie Prechodných poÃÂÃÂiadaviek. Tie vychádzajú z denných (často roztrieštených) ekonomických či politických bojov robotníckej triedy, pokúšajú sa ich zjednotiť a posunúť, dať im centrálne zameranie, internacionalizovať ich a nakoniec spojiť s uchopením moci robotníckou triedou. Napríklad pri štrajkoch pripadne poÃÂÃÂiadavke robotníckej kontroly nad výrobou dôleÃÂÃÂitý význam, pretoÃÂÃÂe kladie otázku, kto v ekonomike – a tým pádom v celej spoločnosti – vládne: kapitalisti a ich štát alebo robotnícka trieda a ich organizácie.
To však nutne vyÃÂÃÂaduje prekonanie reformizmu ako prevládajúcej politickej sily vo vnútri robotníckeho hnutia. Vplyv reformizmu nevymizne ani v obdobiach revolučného rozmachu „sám od seba“. Naopak, reformistické organizácie môÃÂÃÂu vďaka tradičnej zakotvenosti v triede zohrávať rozhodujúcu úlohu pri uchlácholení a zneškodnení revolucionárov. Znamená to, ÃÂÃÂe pri výstavbe revolučných strán nemoÃÂÃÂno ignorovať alebo jednoducho „odhaliť“ masové reformistické organizácie. Musíme nájsť skôr cesty a moÃÂÃÂnosti, ako ovplyvniť politický vývoj v reformistických stranách – nie s iluzórnou predstavou ich reformovania, ale v záujme oddelenia členskej základne týchto strán od reformistických straníckych byrokratov a od reformizmu vôbec.
Revolucionári na tento účel pouÃÂÃÂívajú taktiku jednotného frontu, ktorá má vtiahnuť – pod tlakom ich členstva sa nachádzajúce – reformistické organizácie do spoločného boja za určité aktuálne záujmy robotníckej triedy a v konkrétnej konfrontácií presvedčiť členov a prívrÃÂÃÂencov týchto organizácií o nedôslednosti a/alebo zrade ich vedení. Takéto jednotné fronty môÃÂÃÂu ma rôzne formy: spojenectvá pri demonštráciách a štrajkoch; kritická podpora reformistických strán pri voľbách do burÃÂÃÂoáznych parlamentov; vstup revolucionárov do reformistických strán (entrizmus). Rozhodujúce pre všetky formy je zachovanie politickej nezávislosti revolučných síl a to, ÃÂÃÂe táto taktika výstavby revolučnej organizácie nemá nič spoločné s politickým prispôsobovaním sa reformizmu. Hlavne pri entrizme je dôleÃÂÃÂité, aby sa v reformistických stranách naozaj vyskytli trhliny, umoÃÂÃÂňujúce revolučný zásah, aby sa v členstve strany vyskytli nálady, umoÃÂÃÂňujúce otvorené vystúpenie z revolučných pozícií. Skutočný vznik jednotných frontov, pravda, predpokladá istú silu revolučných organizácií, ktorá spravidla zaisťuje aj slobodu revolučnej propagandy.
4. Stroskotaný stalinistický model
Októbrová revolúcia v roku 1917 v Rusku bola prvou úspešnou proletárskou revolúciou. Jej následky podstatne vplývali na ďalšiu históriu 20. storočia. V. I. Leninom a L. Trockým pod heslom Všetku moc sovietom! vedená revolúcia zničila štát burÃÂÃÂoázie a nahradila ho pološtátom, opierajúcim sa o rady robotníkov a vojakov (soviety). Zoštátnenie veľkých podnikov a bánk, zavedenie monopolu na zahraničný obchod a predovšetkým odstránenie trhových mechanizmov v kľúčových oblastiach rezultovali v zriadení plánovanej ekonomiky.
Voľakdejšia vládnuca trieda Ruska však vyuÃÂÃÂila svoje v zahraničí uloÃÂÃÂené majetky a kontakty s imperialistickými štátmi na začatie občianskej vojny. Medzinárodná burÃÂÃÂoázia ju pritom podporovala finančne, hospodárskou blokádou proti sovietskej republike a priamou vojenskou intervenciou zahraničných jednotiek. Sovietska moc bola na istú dobu vytlačená na menej ako štvrtinu sovietskeho teritória. ÃÂÃÂe Trockým vybudovaná a vedená Červená armáda napriek tomu vyšla z boja víťazne, má viacero príčin. Po prvé, prevaÃÂÃÂná väčšina robotníctva podporovala boľševikov. Po druhé, väčšia časť roľníctva kaÃÂÃÂdopádne uprednostňovala boľševikov pred kontrarevolučnými veľkostatkármi. A po tretie, spojeneckú intervenciu v Rusku šťaÃÂÃÂila vlna solidarity v medzinárodnom robotníckom hnutí.
Vojenské víťazstvo boľševikov však doprevádzala politická poráÃÂÃÂka. Dôsledky trojročnej občianskej vojny pre mladú sovietsku republiku boli ekonomicky a politicky katastrofálne. Hospodárstvo bolo ruinované vojnou a blokádou. Systém vojnového komunizmu pomohol vďaka centralizovanému a autoritatívnemu vedeniu prinajmenšom čiastočne udrÃÂÃÂať isté základné zásobovanie – to ale výdatne predznamenalo podrývanie robotníckej kontroly v podnikoch a neskoršiu byrokratizáciu. Kolaps priemyselnej výroby, vynútené zatvorenie mnohých vojnou a blokádou zasiahnutých veľkých fabrík počas občianskej vojny a masívny odchod politicky najaktívnejších robotníkov do Červenej armády zbavili soviety svojich základov – čo tieÃÂàvýrazne prispelo k likvidácii demokracie rád a k zriadeniu byrokratickej dikatúry nad robotníckou triedou.
No najviac zaváÃÂÃÂil krach svetovej revolúcie (najmä v Nemecku v rokoch 1918-23 a nakoniec v Číne v roku 1927). Veď boľševici od začiatku hľadeli na ruskú revolúciu iba ako na predohru medzinárodnej revolúcie, ktorú chápali ako predpoklad ďalšieho pozitívneho vývoja ruského sovietskeho štátu. Vďaka medzinárodnej izolácii a zaostalosti výrobných síl v Rusku sa novej byrokracii, z veľkej časti pochádzajúcej zo starého cárskeho úradníctva, podarilo stále viac potlačiť moc sovietov a robotnícku demokraciu.
Uprostred 20. okov získala byrokracia definitívne nadvládu. V protiklade k marxistickej perspektíve odumierania štátu sa s proletariátom vzrastený pološtát opäť nahradil štátom nadriadených úradníkov a policajtov, proletársky internacionalizmus sa nahrádzal stále viac veľkoruským nacionalizmom. Mnohé výdobytky, ktoré revolúcia priniesla napríklad národným menšinám či ÃÂÃÂenám, sa zase odstránili. Na politickej úrovni sa postupne uskutočnila burÃÂÃÂoázna kontrarevolúcia. Robotnícka trieda bola definitívne zbavená účasti na politickej moci. J.V.Stalinom vedená byrokracia so svojim represívnym aparátom vytvorila nad ňou svoje panstvo. Súčasne sa aj v Komunistickej strane odstránila stranícka demokracia a zlikvidovala kaÃÂÃÂdá moÃÂÃÂné opozícia. Rozbitie Ľavicovej opozície okolo Lea Trockého spečatilo byrokraticko-burÃÂÃÂoáznu kontrarevolúciu. Následne sa i strany Kominterny museli prispôsobiť tejto línii a neminula ich byrokratizácia. Politické „čistky“ v Rusku boli namierené najmä proti boľševickým kádrom – kým stranu doplňali byrokratmi, baÃÂÃÂiacimi po kariére. Vrchol tohto vývoja predstavovali moskovské procesy v rokoch 1936-38, v ktorých odsúdili a zavraÃÂÃÂdili vedúcich členov strany (okrem Stalina) z čias revolúcie ako kontrarevolucionárov prostredníctvom sfalšovaných obvinení a vymučených priznaní.
Pravda, základné sociálno-ekonomické štruktúry Sovietskeho zväzu, postkapitalistické výrobné a vlastnícke vzťahy zostali zachované. Aj keď byrokratizácia poznačila aj plánované hospodárstvo. Namiesto robotníckymi radami – v súlade s potrebami proletariátu – demokraticky plánovanej ekonomiky sa upevnila byrokraticky plánovaná ekonomika, v súlade s potrebami novej vládnucej kasty. ReÃÂÃÂim sa navyše v podnikoch znovu orientoval na odcudzené kapitalistické veliteľské štruktúry. No napriek tomu dôleÃÂÃÂité oblasti hospodárstva naďalej nefungovali podľa kapitalistických mechanizmov. Vzťahy medzi podnikmi a štátom a medzi podnikmi navzájom neurčoval trh. V sovietskej ekonomike nehrali ÃÂÃÂiadnu úlohu také charakteristické črty kapitalizmu, ako priemyselné cykly, nadvýroba alebo nezamestnanosť.
Stalinistické panstvo prispôsobilo cieľom byrokracie i marxistickú teóriu, dogmatizovanú na marxizmus-leninizmus. Výrazom toho bola koncepcia socializmu v jednej zemi. Kým Trockij, Lenin a boľševici vychádzali z toho, ÃÂÃÂe iba medzinárodná revolúcia môÃÂÃÂe zabrániť degenerácii Sovietskeho zväzu, Stalin, Nikolaj Bucharin a byrokracia vyhlásili, ÃÂÃÂe nielen preÃÂÃÂitie spoločnosti prechodu a diktatúry proletariátu sa môÃÂÃÂe obmedziť na územie Ruska, ale dokonca uskutočnenie socializmu. To nebolo moÃÂÃÂné uÃÂÃÂ aj preto, lebo hospodárska sebestačnosť zaostalého Ruska bola vykúpená opätovným zaostávaním za uÃÂÃÂ dosiahnutou úrovňou organizácie výroby v medzinárodnom meradle a technologické pokroky – izolovane od svetovej ekonomiky – boli zaplatené zaostalosťou v ostatných oblastiach. Socialistická spoločnosť však musí v porovnaní s kapitalizmom predstavovať vyššie štádium úrovne rozvoja výrobných síl. Iba spolupráca vysoko rozvinutých krajín, organizovaných plánovanou ekonomikou, môÃÂÃÂe vytvoriť základ pre odumieranie tovarovej výroby, tried a štátu – čiÃÂÃÂe pre socializmus.
Navyše poráÃÂÃÂka revolúcie v Nemecku v roku 1923 a v Číne v roku 1927 posilnila v Sovietskom zväze moc byrokracie, pretoÃÂÃÂe obyvateľstvo začalo ochotnejšie prijímať tézu, ÃÂÃÂe orientácia na svetovú revolúciu vraj nič neprináša a preto je lepšie sa sústrediť na trpezlivé a disciplinované budovanie socializmu v Rusku. Byrokracia ani nemala záujem o úspešnú proletársku revolúciu a o vytvorenie fungujúcich sovietskych demokraciách v iných krajinách, veď to by ohrozilo aj jej panstvo. Od roku 1927 vsadilo stalinské vedenie Sovietskeho zväzu a Kominterny na systematickú sabotáÃÂàmedzinárodnej revolúcie.
Stalinizmus – podobne ako sociálna demokracia – sa vykryštalizoval ako reformistická a napokon kontrarevolučná sila. Potom, čo ultraľavicová stalinská politika v rokoch 1928-1933 znemoÃÂÃÂnila politiku jednotného frontu voči sociálnej demokracii a tým rozhodne prispela k poráÃÂÃÂke nemeckého robotníckeho hnutia voči nacizmu, nastala náhla zmena kurzu. Koncepcia ľudového frontu, ktorá sa od roku 1935 stala záväznou líniou stalinizmu, sa neorientovala len na jednotný front s reformistickými robotníckymi stranami, ale aj a predovšetkým na spojenectvo s takzvanou demokratickou burÃÂÃÂoáziou, na oltár ktorého obetoval politickú nezávislosť robotníckej triedy. Znamenalo to odklon od triedneho boja a proletárskej revolúcie. Stalinistické strany si zapísali a definitívne presadili klasicky reformistickú koncepciu etáp, klasicky reformistické oddelenie minimálneho a maximálneho programu. Stalinizmus sa na celom svete zúčastnil i na udrÃÂÃÂaní triednych bojov v rámci kapitalistického systému. Stalinistický reformizmus sa od od sociálnej demokracie odlišoval ešte aj tým, ÃÂÃÂe jeho prvoradou oporou nebola robotnícka aristokracia v imperialistických krajinách, ale sovietska byrokracia. BurÃÂÃÂoázia sa preto na stalinizmus naďalej dívala podozrievavo – hoci sovietske vedenie vynaloÃÂÃÂilo všetok námahy, aby odstránilo posledné pochybnosti o svojej spoľahlivosti: s rozpustením Kominterny v roku 1943 a s konceptom mierového spoluÃÂÃÂitia verejne rezignovalo na svetovú revolúciu.
Imperializmus však nijak nebol ochotný vyrovnať sa so sovietskou byrokraciou, posilnenou po 2.svetovej vojne, a namiesto toho vsadil na studenú vojnu v záujme zadrÃÂÃÂania „komunistickej hrozby“. Pravda, nepriateľstvo imperializmu ani tak nesmerovalo proti politickému panstvu stalinizmu, ale predovšetkým proti postkapitalistickým vlastníckym vzťahom, ktorých púhu existenciu pociťovali ako nebezpečné ohrozenie, ktoré nemohli trpieť. Sovietske vedenie na imperialistickú ofenzívu reagovalo protiopatrením, ktoré malo prispôsobiť spoločenské štruktúry v krajinách, ktoré sa po vojne ocitli v jeho zóne vplyvu, tým sovietskym. Vo východoeurópskych krajinách a v Juhoslávii, Číne, Kube a Vietname – kde tento proces prebehol bez priamej vojenskej účasti Sovietskeho zväzu – sa skoncovalo s kapitalistickou ekonomikou a a burÃÂÃÂoázia bola z politickej moci vylúčená. Politickú moc však neprevzali robotnícka trieda a utláčaní, organizovaní v robotníckych radách a milíciách. Nedošlo ani k rozbitiu burÃÂÃÂoázneho štátneho aparátu. Tento aparát prevzala skôr národná stalinistická byrokracia (pričom mu kryla chrbát sovietska byrokracia), trochu ho očistila a obsadila vlastnými ľuďmi, aby ho mohla pouÃÂÃÂiť tak proti politickým nárokom proletariátu, ako aj na potlačenie ekonomickej nadvlády burÃÂÃÂoázie.
Kapitalistické hospodárstvo v týchto nových „socialistických“ krajinách nahradilo štátne vlastníctvo výrobných prostriedkov, monopol na zahraničný obchod a byrokraticky plánované hospodárstvo. Pracovná sila nebola tovarom. Sovietsky zväz i Čína pritom uskutočňovali industrializačné programy, v niektorých fázach s brutálnou represiou proti robotníkom. V posledných desaťročiach mali pracujúci – hlavne vo východnej Európe, ale aj v Sovietskom zväze a Kube – v niektorých oblastiach jasne viac slobôd ako v kapitalistických podnikoch a podliehali oveľa menšiemu tlaku – pokiaľ nefŕflali politicky. Bol to výraz ekonomického vyvlastnenia burÃÂÃÂoázie, dôsledok pokrokových pozostatkov a exportovaných výdobytkov Októbrovej revolúcie, a nakoniec ešte existujúceho tlaku medzinárodnej robotníckej triedy. Sloboda vo fabrikách – keďÃÂÃÂe tvorivosť a samostatnosť proletariátu boli potlačené – však nadobudla prevaÃÂÃÂne deštruktívne formy (ulievanie a nechuť k práci).
Proletariát – ako v Sovietskom zväze – nedisponoval moÃÂÃÂnosťou samostatne formovať výrobné vzťahy a nemohol ani určovať vnútornú a zahraničnú politiku štátu. A podobne ako v Sovietskom zväze nemohla byť ani reč o odumieraní štátu. Na čele štátu naopak stála aj tu parazitná byrokratická kasta, ktorá (takisto verná konceptu socializmu v jednej zemi) sledovala kontrarevolučnú medzinárodnú stratégiu. Na základe burÃÂÃÂoáznych štátnych aparátov a súčasne postkapitalistických výrobných vzťahov spolu so zachovanými výdobytkami Októbrovej revolúcie moÃÂÃÂno aj spoločnosti vo východnej Európe, Juhoslávii, Číne, Kube a Vietname – ako v Sovietskom zväze od polovice 20. okov – označiť za degenerované robotnícke štáty. Principiálny rozpor medzi plánovanou ekonomikou a burÃÂÃÂoáznym štátom, ktorým sa tieto spoločnosti byrokraticky blokovaného prechodu vyznačovali, sa musel skôr či neskôr vyriešiť takým či onakým smerom.
Marxisti v stalinistických štátoch museli brániť pozostatky výdobytkov Októbrovej revolúcie zoči-voči kapitalistickej reštaurácii a imperialistickým útokom. A museli – ako najlepšia moÃÂÃÂnosť pre to – orientovať sa na politickú revolúciu, ktorá sa v Maďarsku v roku 1956 relatívne ďaleko rozvinula. Politická revolúcia znamená odstránenie byrokracie revolúciou robotníckej triedy v záujme uvoľnenia cesty pre medzinárodné rozšírenie boja proti kapitalizmu a pre pokračovanie vývoja smerom k beztriednej spoločnosti. Stredobodom programu politickej revolúcie je rozbitie burÃÂÃÂoázneho byrokraticko-vojenského štátneho aparátu a jeho nahradenie proletárskym pološtátom, vybudovaným z robotníckych rád. SúbeÃÂÃÂne s politickou revolúciou by mala nasledovať aj masívna reštrukturalizácia a reorganizácia plánovanej ekonomiky – tak na podnikovej, ako na celospoločenskej úrovni.
Historický vývoj sa však uberal iným smerom: smerom reštaurácie kapitalistických výrobných vzťahov. UÃÂÃÂ v 60. a 70. rokoch sa stále badateľnejšie prejavovali hranice byrokraticky plánovanej ekonomiky. Realizovali sa síce veľké projekty v baníctve a ťaÃÂÃÂkom priemysle, no výrazné pokroky v produkcii spotrebných tovarov sa nedali očakávať bez demokratickej účasti zamestnancov a spotrebiteľov na vyhotovení plánu. Vzhľadom na hospodársku stagnáciu byrokracia od 60. rokov trvalo kolísala medzi pripustením trhových prvkov a opäť silnejšou centralizáciou. Zásadné problémy sa však takto nemohli zvládnuť. Rozvoj výrobných síl padol za obeť byrokratickej veliteľskej ekonomike, enormným nákladom na byrokraciu a represívny aparát a izolácii socializmov v jednej zemi od svetového trhu, resp. svetovej revolúcie.
Krízu byrokraticky plánovanej ekonomiky v 80. rokoch ešte vyostrila politika horúčkovitého zbrojenia imperializmu, ktorá Sovietsky zväz stála veľa hospodárskej substancie. Na konci napokon stál kolaps bloku stalinistických štátov a ich podrobenie imperializmom. Postupné znovuzavedenie kapitalizmu – či uÃÂàpodľa východoeurópskeho alebo čínskeho modelu – sa uskutočnilo zväčša v réÃÂÃÂii obratných stalinistických byrokratov, ktorí si svoje privilégia podrÃÂÃÂali aj v trhovom hospodárstve ako manaÃÂÃÂéri, podnikatelia či nacionalistickí politici. KeďÃÂÃÂe štátne aparáty uÃÂàburÃÂÃÂoázny charakter mali, potrebné v nich boli väčšinou iba nepatrné čistky. Byrokracie vsádzali na postkapitalistický spôsob výroby iba dovtedy, kým sovietska a medzinárodná robotnícka trieda prejavovali patričný tlak a sympatie. Najneskôr v 80. rokoch však bolo jasné, ÃÂÃÂe byrokraticky plánovaná ekonomika stále menej vyhovovala ako zdroj byrokratických privilégií. Došlo aj k rastúcemu odcudzeniu medzi robotníckou triedou a „socialistickou ekonomikou“, od ktorej stále menej ľudí mohlo očakávať uspokojenie materiálnych potrieb. Zjavná hospodárska a politická slabosť byrokratického panstva oproti svetovému kapitalizmu napokon viedli k (zatiaľ) väčšinovému súhlasu s projektom kapitalistickej reštaurácie. Model socializmu v jednej zemi definitívne stroskotal. Historický cyklus, ktorý načala Októbrová revolúcia, sa na prelome rokov 1989 a 1990 skončil.
5. Revolučné perspektívy
Pojem socializmu sa v stalinistických krajinách desaťročia pouÃÂÃÂíval na zakrytie byrokratického panstva a tým sa v očiach miliónov pracujúcich zdiskreditoval. Ale hoci kolaps stalinizmu advokátom kapitalizmu bezprostredne umoÃÂÃÂnil mohutnú antisocialistickú ofenzívu, má aj svoje pozitívne stránky. Politické nivočenie, čo stalinistické sily – vďaka ich dominancii v „komunistickom“ tábore – na robotníckom hnutí spáchali, síce stále pôsobí, ale nereprodukuje sa uÃÂÃÂ nepretrÃÂÃÂite.Otvára to stále lepšie moÃÂÃÂnosti zúčtovať s burÃÂÃÂoáznymi, stalinistickými a anarchistickými karikatúrami marxizmu a ponúknuť novú perspektívu robotníckeho hnutia.
Východiskové podmienky pre novú orientáciu v medzinárodnom meradle však nie sú práve ľahké. Dôvodom nie je iba nadvláda reformizmu v robotníckom hnutí, ale aj pokračujúca ekonomická a sociálna ofenzíva kapitálu. Robotnícke hnutie celkovo sa na svete nachádza naďalej v defenzíve. Popri prevládajúcich prvkoch, ako logika miestnych zájmov, nacionalizmus a politická apatia sa ale – ako dôsledok stupňujúcich sa spoločenských protikladov – črtajú a silnia tendencie smerujúce doľava, tendencie triedneho boja a politickej dezintegrácie z kapitalistického systému. Aj keď to v súčasnosti doprevádza politická dezorientácia väčšiny pracujúcich, pre revolučné sily sa núka stále viac styčných bodov.
No revolučné organizácie – rôznou mierou v rôznych krajinách – sú od robotníckej triedy beznádejne izolované. Revolucionári majú následne viac úloh, neÃÂÃÂ sú vzhľadom na ich relatívnu slabosť schopní splniť. Z toho plynie pre všetky revolučné skupiny a prúdy nevyhnutnosť kladenia priorít (pri súčasnom zanedbávaní iných oblastí). NemoÃÂÃÂno pritom vychádzať len z objektívnych nutností, ale treba rešpektovať aj subjektívne moÃÂÃÂnosti.
Rozhodujúcim základom pre revolučné sily, ako nájsť správne kroky v rozličných situáciách triedneho boja, ako byť schopný zobrať správne poučenia z vývoja a výsledkov boja, aby sa tieto sily nestali príveskami reformistických či spontaneistických prúdov, je podľa nášho názoru pevná opora politicko-teoretického fundamentu: a) zásadná analýza súčasného kapitalistického systému, jeho podstaty a protikladov, b) posúdenie robotníckych zápasov a ich vývojovej dynamiky, c) zhodnotenie stalinistického modelu socializmu v jednej zemi, d) nadviazanie na internacionalistické tradície robotníckeho hnutia. Pracovná skupina marxizmus za svoje priority určil úlohy v tejto oblasti – v oblasti osvojenia, rozšírenia a nakoniec rozvinutia marxistickej teórie ako hlavnej súčasti revolučného znovuformovania robotníckeho hnutia.
Pravda, teoretická práca nemôÃÂÃÂe byť pre marxistov akademickým samoúčelom, naopak vÃÂÃÂdy predpokladá politickú orientáciu na robotnícke hnutie a jeho zápasy. Skúsenosti z triednych bojov proletariátu a iných sociálnych konfrontácií sú aj bez priamej osobnej účasti dôleÃÂÃÂitým faktorom pri vypracovaní politických stanovísk a hodnotení.
Tam, kde revolucionári priamo zasahujú do triednych bojov – a v určitých prípadoch to robí aj Pracovná skupina marxizmus –, je treba vÃÂÃÂdy spojiť nadviazanie na bezprostredné záujmy s rozvinutím a zovšeobecnením boja a nakoniec s alternatívou, prekonávajúcou systém. Zásadným postojom pri týchto intervenciách nesmie byť prispôsobenie sa reformistickým prúdom ani idealistické osvietenectvo, ale revolučná taktika jednotného frontu.
Ak na čele bojov proti imperializmu, národnému či rasistickému útlaku, útlaku ÃÂÃÂien či sexuálnej diskriminácii stoja burÃÂÃÂoázne politické prúdy mimo robotníckeho hnutia, revolucionári tieto boje musia i tak podporiť, pretoÃÂÃÂe väčšinou majú pokrokový charakter a pôsobia proti rozdeľovaniu robotníckej triedy pozdĺÃÂàreakčných línií. Nevyhnutne treba podporiť napríklad antiimperialistické boje proti útokom imperializmu alebo imperialistických reÃÂÃÂimov. Revolucionári nijako nesmú – s odvolaním sa na „jednotu robotníckej triedy“ – národne alebo sociálne utláčané vrstvy utešovať oslobodením „po revolúcii“ a rozlúčiť sa s podporou boja proti útlaku. Takáto jednota triedy neodstráni reálnu rozdelenosť, vychádza z útlaku a v konečnom dôsledku je tak reakčná ako krehká. Skutočná jednota robotníckej triedy môÃÂÃÂe vychádzať iba z dôsledného boja proti národnému/rasovému a sociálnemu útlaku, do ktorého treba zaangaÃÂÃÂovať aj príslušníkov relatívne privilegovaných vrstiev a tried.
Skutočné vytvorenie spojenectiev s burÃÂÃÂoáznymi prúdmi predpokladá realizáciu ozajstných masových mobilizácií proti národnému alebo sociálnemu útlaku z ich strany, relevantnú silu revolučných organizácií a predovšetkým – na rozdiel od konceptu ľudovej fronty sociálnych demokratov a stalinistov – ani trochu neupustiť z triedneho boja a politickej nezávislosti robotníckej triedy. Ani v najmenšom nemoÃÂÃÂno zmierniť kritiku často reakčných burÃÂÃÂoáznych vedení, ktoré stoja na čele bojov proti národnému či sociálnemu útlaku. Revolučné sily sa vÃÂÃÂdy musia pokúsiť o organizáciu más v imperialistických krajinách a sociálne utláčaných skupín a obzvlášť ich proletárskych zloÃÂÃÂiek nezávisle od burÃÂÃÂoáznych vedení, o ich integráciu do robotníckeho hnutia a o to, aby im dali antikapitalistickú perspektívu. Tak sa ukáÃÂÃÂe napríklad, ÃÂÃÂe dôsledne vedené antiimperialistické boje nemoÃÂÃÂno odtrhnúť od boja robotníckej triedy proti kapitalistickému vykorisťovaniu, naopak ich treba zlúčiť do procesu nepretrÃÂÃÂitej a kombinovanej revolúcie, permanentnej revolúcie.
Vytvorenie politickej sily, schopnej spojiť rozmanité triedne boje a zápasy proti národnému a sociálnemu útlaku a obrátiť ich proti kapitalistickému systému, predpokladá preklenutie relatívnej priepasti medzi revolučnými organizáciami a robotníckou triedou. To sa však nemôÃÂÃÂe udiať voluntaristicky, keď sa nezávisle od skutočných bojov proklamujú nové „revolučné strany“. Nutné preklenutie priepasti medzi triedou a revolučnými silami nechápeme ako priamočiare stretnutie oboch faktorov. Nová revolučná internacionála nevznikne lineárne z jednej z revolučných organizácií. Vychádzame z toho, ÃÂÃÂe ani jedna z týchto organizácií nemôÃÂÃÂe vzniesť legitímny nárok na to, ÃÂÃÂe ona a iba ona je „ozaj revolučná“. Nové revolučné masové strany sa zrodia z významných udalostí triedneho boja. PozdĺÃÂànich a ich teoretického spracovania príde nielen k posilneniu, ale aj k preskupeniu revolučných síl. Triedne zápasy, vývoj teórie, zasahovanie revolučných organizácií a ich internacionalizácia sa pritom budú vzájomne ovplyvňovať. Vzhľadom na to, ÃÂÃÂe kapitalistické sľuby sa stále viac odhaľujú ako prázdne frázy, čakajú nás búrlivé časy, v ktorých sa marxistickým organizáciám dostane veľkého významu.
Preklad: Kajo Spurný, Júl 2002